Myslieť

V byte s troma izbami, ktoré nostalgicky zachytávali moje detstvo, som sa minulý rok naučila žiť sama. Z malej garzónky som sa presťahovala do veľkého bytu. Udomácnila som sa, zútulnila ho a čakala, že prídu vo veľkom byte, malé smutné noci. A oni občas aj prišli. Prikryla som sa dekou, urobila som si čaj a pripomenula som si, že mám právo byť smutná. Len tak, lebo chcem byť. Smutné noci ustali, nahradila som ich peknými a sľúbila som si, že všetko pekné príde, ak si to dovolím. V zmätenom systéme toho, čo má byť pravé a čo pravé vôbec nie je, som sa občas stratila. Nozaj mám veriť v to, že existuje niekto, kto nepotrebuje nikomu dokazovať, to aký je? Niekto tak nádherne jednoduchý? Mám byť ešte trpezlivá? Viem, viem. Musím byť. Kvôli sebe. Zaslúžim si to, ach ako veľmi. 

Minulý rok som sa prijala. So svojimi náladami, rozhodnutiami, postavou, či intelektom. Aj keď ešte stále neviem ako reagovať na komplimenty a nemyslím si, že som výnimočná. Ešte stále sa občas cítim nemožne a nemyslím na seba tak, ako by som mala. Ešte stále sa pri iných ženách občas cítim taká malá. Ešte stále konám skrz svojho ega, ešte stále milujem viac než by som mala.  Ešte stále ma prekvapí, aká som zraniteľná. Ešte stále veľa premýšľam. Lenže ešte stále som to ja. Takáto. Uvedomujúca si svojich nedostatkov a svojich predností. Ale odvážna učiť sa, ako byť lepšia. 

Sedela som u psychologičky a ona mi rozprávala o tom,že som vyprofilovaná. Usmievala som sa, bola som rada, že ma takto nazvala. Mám svoj profil, viem, kto som, čo chcem, čo si viac môžem priať? Potom pokračovala. - Ale skúste sa viac otvoriť. Nedržte v sebe viac svoje pocity, dajte ich von. Verbálne. Povedzte ľuďom, čo sa vám páči a čo nie. I za cenu toho, že ich stratíte. Lebo o tom je život. O uvoľnení.