Hmly
Bolo leto, mala som na sebe bodkované šaty, ktoré som si kúpila v Paríži. Šaty, ktoré som milovala a ktoré patrili ku mne, obyčajné a jednoduché. Bol ideálny deň, slnko bolo vysoko a ten deň mal byť najlepší deň môjho života. Pred zrkadlom som si opakovala ako mantru, že dokážem všetko, čo chcem. Lebo som už raz taká.. Nacvičovala som si všetky spôsoby svojej prezentácie. Sebaisté, vtipné, ale i inteligentné a premyslené. Pravda, ale je, že som váhala. Nebola som si vôbec istá tými šatami, tým príliš pekným slnečným dňom, ale najmä sebou.
V miestnosti bolo pár ľudí, muži, ale i ženy. Všetci pôsobili, že vedia presne, čo chcú a pôjdu si za tým hlava - nehlava. Tak som si sadla, pozorovala som rozhovory o tom ako dlho sa kto pripravoval, aké majú tajné zbrane a cítila som sa každým ich slovom menšia a menšia. Ja som nemala žiadne tajné zbrane, len pár kancelárskych papierov a jednu veľkú túžbu. A tak, keď som na dámskych toaletách, počula slová vysokej čiernovlásky, ktorá hovorila druhej kamoške : - Zlato, je to tutovka. Veď som s tým starým, len tak pre nič - za nič nespala, nie?, - som vstala, nadýchla som sa a utiekla som. Vonku už slnko nesvietilo, pršalo a moje bodkované šaty úplne premokli. Keď som prišla domov, cítila som sa ako tie šaty. Mokré a na nič. Kancelárske papiere som zahodila do koša a povedala som si, že na to kašlem. Raz a navždy.
O pár mesiacov, som ráno pila kávu a čítala som email od neznámej ženy : Mám ráda Vaše články. Čítam si ich vždy v noci, keď som sama. Spríjemňujú mi tie noci keď sa cítim trochu osamotene, keď mi zrazu niečo chýba. Ide z Vás veľká energia, ktorú presúvate i na mňa. Mám rada Vašu dušu.. J.
Sedela som na stoličke a nemo pozerala do okna: Takže takto to funguje? Musí nám až niekto úplne cudzí propomenúť, že dokážeme aj nemožné? Že útekmi sa vlastne len vraciame? A najmä, že tie hmly, sú len uhol pohľadu?
Celý život som si myslela, že som divná. Preto, že dokážem bojovať za to, nad čím dávno iní mávajú rukou, že sa občas príliš zapálim a idealizujem si množstvo vecí. Preto, že milujem keď si ráno čítam noviny a raz túžim po svadobnej kytici z púpav. Preto, že sa ma niektoré situácie dotýkajú príliš a iní ich berú ako bežné.
Za očami mám niekedy príliš veľa hmly, neverím si a cítim sa maličká, ale vždy potom, príde niečo, čo ma donúti si vážiť seba. Donúti ma si povedať, že som taká aká som. Nebudem iná, možno ma len prijať. Milovať ma alebo ignorovať. Milovať ma alebo..
S Danom sme pozerali nemo na cestu. Priala som si vtedy, aby som mu ukázala, že za tou hmlou, ktorú má pred očami, existuje ešte niečo iné. Krajší a lepší svet. Neveril mi. Vybral kockovanú deku z auta, prehodil ju cezomňa a spýtal sa ma, či sa mi páči mať vždy posledné slovo. Usmiala som sa a prikývla. Hneval sa, že sa zaujímam, že predomnou nič neutají a potom cez neisté ticho mi povedal, že : Vieš ja som fakt na hovno chlap. Fakt na hovno.Chcela som mu vtedy povedať, že ho vidím inak, že je pre niekoho skvelým chlapom, kamarátom a najmä férovým mužom a že sa mi páči to, aký je. Veľký muž s tvrdým pancierom, ktorý si odkrýva len občas. Nepovedala som mu to, nechcel to totiž počuť a tak som išla. Raz a navždy..
Dnes som kráčala oproti slnku, ľudia okolo sa usmievali. Na mňa. Okolo mňa šiel starý muž, mal baretku a prosim ma, aby som mu v telefóne našla jeho dcéru lebo : " Ani panovi nevidzím na toten telefón. " Našla som mu jeho dcéru, on jej zavolal a ešte chvíľu sme sa rozprávali. Medzitým prišla po neho jeho dcéra a keď som odchádzala, povedal jej : " To dziefče, bars milé. Ta ja neznam, čo by som bez nerobil. Až mam krajší dzeň. "
Za očami mám občas príliš veľa hmly. Som rada, že je. Som rada, že ju občas môžem cítiť.. Lebo mi pripomína, že i ona je tu len dočasne a po nej príde vždy krásny deň..
Photo : https://www.deviantart.com/art/gone-with-the-wind-v-2-426888528