Tak skoč

Zdalo sa, že vie čo chce a ide si pevne za tým. S tvrdými lakťami, ale a sebavedomím, ktoré mi jasne dával najavo. Mal na to a to, že to nedostane, bude len znakom, že zlyhali iné faktory ako on. Pozerala som sa na toho chlapa, čo si stále ofinu upravoval, akoby sa bál, že mu ju vietor niekde odfúkne. Zaujato hovoril o tom, čo prežil, koľko toho on má a koľko toho len bude mať. Hovoril mi o aute, ktorý si kúpil, o byte, ktorý si zariaďuje a ešte aj o tom, že chodí 4 x na dovolenku. Sedeli sme v malej kaviarni na rohu mesta a ja som celý čas, v ten večer, uvažovala : Prečo občas chodím von s mužmi, ktorí už navonok vyzerajú ako blázni, citoví vydierači, psychopati alebo majú neustálu potrebuju dokazovať ženám okolo, čo všetko majú.

Sedeli sme v tej kaviarni asi 2 hodiny, ofinkový chlap objednával víno, neustále rozprával, že jeho bývalka bola zlatokopka a ja som zbožne pozerala na toho čašníka nech vyhlási, že v miestnosti sa nachádza bomba, teroristi alebo sa sa na nás rúti meteorit. Nič z toho sa však nestalo a tak som tam sedela, oproti nemu, pila som to víno po tom, čo som sa dozvedela, že citujem : " On miluje ženy, čo sú obyčajné, nie sú žiadne krásavice, skôr taký polopriemer, niečo také ako ja. " Som sa začala veľmi hlasno smiať a povedala som mu, že to bol naozaj skvelý kompliment. Ofinkový samozrejme nechápal, trochu mrmlal o tom, že tým myslel, že má rád jednoduchosť, také jednoduché veci ako stromy a ovzdušie.. Trochu sa mi zazdal, že je schizofrenik, ale po mojom : Už sa ponáhľam, - objednal ďalšiu fľašu vína a chcel pokračovať v tom "vydarenom " večery. Rýchlo som sa vytratila na toaletu a čašníka, ktorý nezohnal žiadnu bombu, teroristov a meteorit som sa spýtala : - Náhodou tu nemáte žiaden jed?

Čašník ma nepochopil, ( začínam uvažovať, že ma mužská populácia nechápe ) a dodal : - Myslíte jedálny lístok? Uvoľnene som pozrela na čašníka, zasmiala som sa a potom som dodala :

- Nie, myslím jed, ktorý nasypete tomu pánovi s ofinkou, kým ja odtiaľto utečiem.

Čašník sa zasmial a spýtal sa ma, či postačí aj preháňadlo. Bola som nadšená z nápadu čašníka a jeho empatickosti. Kým sme sa pri bare rozprávali o našom pláne, pri ofinkovom mužovi stála žena. Mala čierne dlhé vlasy, dobrý umelý pigment, krátku sukňu a čivavu namiesto kabelky. A mňa v tom momente napadlo, že bývalá nie až tak bývalá. Prišla som teda ku stolu, nezainteresovane som si sadla kým ofinkový hovoril čivaváčke : - Len sa ukľudni, dobre, ukľudni sa.

ČIvaváčka na mňa opovrhnuto pozrela a povedala : - A toto je kto ha?? Kto to je?

Slušne som sa predstavila a usmiala som sa.

- Užaj si ber veci a idem domov, - povedala čivaváčka chlapovi s ofinkou. Chlap s ofinkou sa na mňa trápne pozrel, pokrčil plecami a chytil si do rúk svoju bundu. Za pár minút vyfučal ako ten najväčší balón na ktorý niekto stúpil. Ona sa na mňa len pozerala, kým som sa ja so sklopenou hlavou smiala. Pozerala som na nich ako odchádzajú, ona mu ešte povedala : A daj mi užaj kľúče od auta a on s vrecka vyberal, bez slova ,kľúče.

Toho chlapa som už potom nevidela, napísal mi večer ešte správu, že to nie je tak ako to vyzerá, ale ja som bola ten najšťastnejší človek, že meteorit, terorista a bomba, prišla v reálnej podobe, v pravý čas na správnom mieste.

Keď som prišla domov premýšľala som, prečo stretávam čoraz viac mužov, ktorí ženám chcú niečo dokázať? Ktorí hovoria len o sebe, o tom čo majú, i keď bohvie, či je to pravda. Tí, ktorí si myslia, že ak budú zainteresovane hovoriť o všetkých svojich ( tak povediac ) úspechoch, ženy zaujmú viac než keď prídu, sadnú si a povedia : To auto je požičané, mám firmu, ale žijem normálne a na dovolenku pôjdem, keď na to budem mať.

Ja viem, že je to aj ženami. Takými, ktoré chcú prísť do hotového a nechcú dosiahnuť nič samé, také, ktoré sa chcú mať v budúcnosti dobre. S Luckou sme neverili, že existujú, ale keď sme sa minule rozprávali o rozhovore, ktorý sme počuli od nemenovaných dievčat, krútili sme hlavami. TIe baby sa rozprávali o tom aké auto ich priviezlo, či to bola fabia alebo octavia. A zhodnotili, že to musela byť octavia lebo do fabii by ani nohu nevložili.

Ešte šťastie, že je nás ešte dosť, čo by išli aj bicyklom, či autobusom na kraj sveta.. Ešte štasie, že je nás dosť, ktoré rady skočia do normálne sveta. Úplne jedno s akým dopravným prostriedkom, úplne jedno, či s Borisom Kollárom alebo s Janom z vedľajšej dediny. Hlavne s akým pocitom..:)