O tom, že ľudia nie sú spokojní alebo nedusme sa navzájom

Mám asi prvýkrát pocit, že sa cítim šťastná.  A plná energie, snov a úsmevu. Pravda je, že som šťastná bola už veľakrát. Svietila som na diaľku, oči sa mi usmievali preto, že zo mňa niekto urobil šťastného človeka. Bola som rada, že sa cítim dobre, pri ľuďoch, ktorí ma robia šťastnou. Občas som sa pri nich zastavila a povedala som im, že im ďakujem, že vo mne prebudili človeka. Vždy sa trochu zľakli, predsa byť šťastným kvôli niekomu a byť šťastným len tak, je veľký rozdiel. Je to ako keď s niekým spíte a s niekým aj snívate a spíte.

Zraniteľná. Tak som sa cítila, keď som odovzdala kus seba niekomu inému. S nádejou, že ten človek bude vedieť, ako s tým mojím kusom vnútra,naložiť.S balvaniskom, ktorý som hodila na niekoho iného. S nádejou, že sa mi to vráti, ak sa odovzdám. S očakávaním, že ak som do toho niečo vložila, mal by mi to ten druhý vrátiť. Lebo keď sme šťastní boli predtým, ako to, že zrazu nie sme? Je to preto, že ak druhý človek vie, že sme na jeho šťastí závislí, tak sa cíti, že sa dusí?

Občas sa ľudí pýtam, či sú spokojní? AJ Milana som sa to opýtala, keď oproti mne pil pivo a rozprával mi, že on sa vlastne ani nechce ženiť. Ani deti nechce a vôbec ho ani nebaví ten vzťah, ktorý má. Hovoril mi to tri roky, vždy keď sme sa stretli. Fajčil jednu od druhej, pozeral na iné baby a jeho duša túžila po slobode, ako po zväzkoch.

- Tak prečo teda niečo nezmeníš?

- Ale ja ju nemôžem len tak nechať.

- I za cenu toho, že ona i ty,by ste boli spokojní viac, keby ste boli s niekým iným?

- Ona so mnou plánuje deti, chápeš.

- A ty? Čo chceš ty?

Milan sa zamyslel, nechápal, že to už je taký dlhý čas, čo sa cíti dusený a povedal, že na to nemá, že je srab, že radšej to nechá tak a uvidí sa časom, čo bude.

Pánečku, toto je pekelná situácia. Povedala som si, keď som na neho pozerala. A bolo mi ho ľúto a bolo mi ľúto i jej a celkovo mi bolo ľúto, že sa tí dvaja snažia predĺžiť čas, aby jeden z nich nabral odvahu , ukončiť to.

A zrazu som si uvedomila, koľko ľudí túži po spokojnosti. V práci, v živote, vo vzťahoch, Koľko ľudí prahne po tom, aby bol šťastní. S naivnou predstavou, že šťastným bude len vtedy, ak niekoho stretne, ak mu niečo spadne pred nos. Večne očakávame zmeny, ale my sami nič nemeníme. Večne rozprávame o tom, že by sme chceli niečo iné, než to, čo máme. Ale nemáme silu, čas.. Nechávame veci radšej plynúť, akoby sme sa mali pred nich teraz postaviť..A pritom to je taká hlúposť..Čas lieči len staré trhliny, ale nespokojnosť stupňuje..

Trvalo mi dlho - predlho, kým som pochopila, že nám spokojnosť nikto do života neprivedie. Je to len naša naivná predstava, že ak sa pri niekom cítime dobre, tak ten človek musí byť s nami navždy. Možno i preto sa mnoho ľudí cíti dusených, možno preto, že očakávame, že za naše štastie je zodpovedný ten, komu to dovolíme.

Vždy som sa bála strát. A straty som prežívala ťažko. Keď ma niekto opustil, odišiel, nechal tak. Krútila som hlavou a v myšlienkach som si hovorila: Čo robím zle? Dlho som odpoveď nájsť nevedela. Toľkokrát som sa obviňovala, toľkokrát som sa porovnávala, až kým sa čosi nestalo a ja som si uvedomila : Ako môžem očakávať, že ma niekto urobí šťastnou, ak neviem byť šťastná v tejto chvíli?

Viem, že žiarim teraz viac ako inokedy, že je zomňa cítiť pokoj a pohodu. Už sa nezamýšľam prečo, načo, ako.. Lebo na čo aj?  A prvýkrát to je kvôli tomu, že sa cítim šťastná kvôli sebe.

Teším sa na malé momenty, na večernú oblohu s hviezdami, na obyčajné veci, ktoré si niekedy nevšímame, na posedenie s priateľmi. Na letný vánok a horúce slnko. Na cesty. Tie krátke,ale i dlhé. Na úsmev, ktorý môžeme každý deň niekomu venovať. A poviem Vám, ani len netušíte koľkým ľuďom Váš úsmev pomôže, povzbudí a namotivuje..

Nedusme sa navzájom..