Niekedy to stačí

Štyri dni som preležala v posteli. S teplotou, množstvom liekov,  termoskou s čajom a jednou veľkou chvíľou, ktorú som venovala len a len sebe. Bola som len ja. Chorá ako pes, ale šťastná - prešťastná, že môžem len tak ležať a oddychovať. Všetci sa o mňa starali, obskakovali ma a pýtali sa, či sa mám lepšie a popritom ma karkahli, že sa mám lepšie obliekať. Usmievala som sa viac než obvykle, usmievala som sa lebo som zrazu videla, koľkým ľuďom záleží na tom ako sa mám, koľkým ľuďom záleží na tom kým som...

Keď mi moja kamarátka minule povedala - Ale, veď ty si optimistka, ty vždy budeš veriť aj keď nik  už veriť nebude. Trochu som sa zasmiala. Spomenula som si na chvíľe keď som optimizmus strácala, na dlhé noci v ktorých som nevidela krajšie dni. Na rána v zrkadle pri ktorých som sa občas samej seba pýtala : Naozaj verím v dobré konce? Nevidela som ich. Strácali sa s tichom, cez ktoré som nič nepočula. Prehlušovala som ich rádiom, ale ticho bolo silnejšie. Mala som obdobie keď som túžila byť ako ľad. Bez emócií, bez pocitov, bez akéhokoľvek znaku, že mi na niečom záleží. Zdalo sa mi, že to bude jednoduchšie a ja len tak budem dokonalou. Lebo takou som chcela byť, dokonalou ženou pre niekoho dokonalého. Chcela som všetko, ale v skutočnosti som nemala nič. Len jednu veľkú a veľmi prázdnu dušu..

Raz dávno, sme v jeden piatok prišli s kamarátkou do podniku a môj prvý obraz, ktorý som videla bol, vtedajší muž s ktorým som sa stretávala,  v náručí inej ženy. Akoby som dostala facku, veľmi rýchlo som odišla, vtedajší muž ani nezaregistroval, že som vôbec vošla a oddával sa pokojne tomu, čo mal rozpracované. Keď som veľmi rýchlo s kamarátkou išla po schodoch, mlčala som. Srdce som mala v krku a ona sa ma opýtala :

- Nič nepovieš?

Mlčala som.

- Som v pohode, - povedala som neskôr. Ona zastala, objala ma a povedala :

- Pokojne môžeš povedať, že je to idiot a pokojne sa môžeš aj rozplakať. Pokojne buď ľudská. Lebo takou si kedysi Saši bola, vieš?

Ja som sa vtedy veľmi rozplakala a plakala som ešte dlho. Moja ľudskosť sa vrátila. Bola späť a ja som ju opäť našla.

A tak v malej izbe s vŕzgajúcou posteľou, s veľkým hrubým notesom a chviľkou ticha, si občas prídem príliš zraniteľná pre svet za oknom. Často sa potichu utešujem, aby som zvládla všetko, čo mám zvládnuť. Aby som prijala sklamanie, smútok, ale i lásku. Občas sa trápim, či robím dobré rozhodnutia, či nie som príliš čudná a či som dobrá žena. Potom sa ukľudńujem, že bude dobre..vždy bude, musí byť. Už sa nesnažím chcieť zachrániť celý svet alebo minimálne niekoho blízkeho.. Lebo i tak všetci vieme, čo máme robiť, čo je správne a čo nie..Neporovnávam svoj život s inými a neriešim cudzie životy.. Často som krehká, ale veľa veci prekonám. Často túžim, ale viem, že všetko dobré si musím zaslúžiť. Snažím sa prijať všetky straty, odchody a nedržím ľudí vo svojom živote.. lebo na čo aj?

Niekedy to stačí nechať veci plynúť a riešiť to, čo sa deje okolo nás práve teraz. Každý deň sa učím od ľudí. Ich krehkosti a zraniteľnosti. Učím sa aké to je mať odvahu s najväčších strachom. Neočakávam nič a pri tom všetko. Nechávam plynúť odchody, nech idú, ak musia a prijímam všetko nové, čo mi život ponúka. Nechcem byť dokonalou a už vôbec netúžim, aby mi ľudia hovorili, že som úžasná.. Len nech im je pri mne dobre.. Viac než jeden deň..