Nachádzania
Sedela som v kruhu žien. Všetky boli krásne, úspešné a smutné... Utrápené životom, poznačené zlými rozhodnutiami. Niektoré plné citov, iné prázdne ako vypité fľaše po víne, ktoré boli na stole. Ani neviem ako som sa ku nim dostala, ale mali sme niečo spoločné.
Stratili sme sa.
Bolo to dávno. Chceli sme veriť v dobré konce a ešte viac vieru v seba. Hľadali sme ju, v iných ľuďoch, v očiach a v dlhých objatiach. Chceli sme byť chránené a zachránené ľuďmi, ktorí nevedeli ako zachrániť seba, nieto ešte nás. Paradox života. Ale všetky do jedného sme milovali. Tak čisto, otvorene, naivne ako keď malé deti držia v náruči svojich elfov, nemov a mackov. Nechcú ich pustiť z objatia, držia ich silno a veria v to, že sú skutoční.
Bývali sme iné..
Hľadali sme úlomky naších duší v dušiach iných ľudí, ako malé svetielka nádejí, ktoré sme kdesi stratili. Odchádzali sme a vracali sa na to isté miesto s vierou, že to miesto je to najsprávnejšie zo všetkých. Bolo , nebolo? Neviem. Nikdy som si tú otázku nepoložila. Možno aj preto, že som o ňom nikdy nepochybovala.
Sedela som medzi tými ženami, sledovala ich príbehy a vedela som, že všetky do jedného už nebudeme také aké sme boli.
Bývali sme iné..
Hľadali sme úlomky naších duší v dušiach iných ľudí, ako malé svetielka nádejí, ktoré sme kdesi stratili. Odchádzali sme a vracali sa na to isté miesto s vierou, že to miesto je to najsprávnejšie zo všetkých. Bolo , nebolo? Neviem. Nikdy som si tú otázku nepoložila. Možno aj preto, že som o ňom nikdy nepochybovala.
Sedela som medzi tými ženami, sledovala ich príbehy a vedela som, že všetky do jedného už nebudeme také aké sme boli.
Okolo nás sa za roky postavili veľké múry. Vysoké, pevné a nevedeli sme sa ich zbaviť. Cítila som ten múr intenzívne okolo mňa. Vybudovala som si ho predsa sama, bol môj, mal pevné základy a boli dni keď mi vôbec nevadil. Cítila som sa v ňom komfortne. Bola som medzi múrmi šťastná, ale boli dni keď som šťastná vôbec nebola. Niečo sa vo mne zatvorilo. Akási časť mňa ostala zatvorená a občas ju niekto chcel otvoriť.
A ja som to už nechala tak. Nech to tí pocestní skúsia, nech ma hľadajú a nech ma nájdu, ak ma chcú nájsť..
xxx
Celý život som moje múry chcela zbúrať alebo nájsť niekoho kto ich bude chcieť zbúrať so mnou. Zabúdala som na to, že múry sú tu na to, aby sme sa vďaka nim spoznali a rástli. Najmä duševne. Na tie naše duše často zabúdame.
Nie je to jednoduché. Vo svete kde sú pomýlené hodnoty sa každý človek občas stratí.
Ani ja neviem čo je správne. Neviem ako správne žiť a či robím správne rozhodnutia. Trápim sa, či som dobrá dcéra, sestra, priateľka, či dokážem nemyslieť na minulosť a žiť len tak. Tu. V tejto chvíli. Bez pochybností. Bude ako má, bolo ako bolo.
Dnes som tu a zajtra?!
Zajtra sa opäť nájdem.
PHOTO : https://www.deviantart.com/art/More-than-a-woman-79351042
A ja som to už nechala tak. Nech to tí pocestní skúsia, nech ma hľadajú a nech ma nájdu, ak ma chcú nájsť..
xxx
Celý život som moje múry chcela zbúrať alebo nájsť niekoho kto ich bude chcieť zbúrať so mnou. Zabúdala som na to, že múry sú tu na to, aby sme sa vďaka nim spoznali a rástli. Najmä duševne. Na tie naše duše často zabúdame.
Nie je to jednoduché. Vo svete kde sú pomýlené hodnoty sa každý človek občas stratí.
Ani ja neviem čo je správne. Neviem ako správne žiť a či robím správne rozhodnutia. Trápim sa, či som dobrá dcéra, sestra, priateľka, či dokážem nemyslieť na minulosť a žiť len tak. Tu. V tejto chvíli. Bez pochybností. Bude ako má, bolo ako bolo.
Dnes som tu a zajtra?!
Zajtra sa opäť nájdem.
PHOTO : https://www.deviantart.com/art/More-than-a-woman-79351042