Pred desiatimi rokmi som chcela byť spisovateľka. Tajne som si predstavovala ako napíšem knihu a ľudia si ju z poličky budú vyberať keď sa budú cítiť sami alebo budú len smutní. Sadla som si k počítaču a po večeroch som písala o mužovi, ktorého som , v ten čas, mala rada. Boli to len obyčajné slová o obyčajných pocitoch, ktoré mi neskôr, o pár mesiacov vydali. Nebol to žiaden bestseller, len obyčajná tenká kniha, ktorú som si s pokorou vložila do poličky. Bolo na nej moje meno a moja kamarátka na obale. Pamätám sa ako som deň pred Štedrým dňom išla domov z krstu mojej knihy, vonku snežilo a ja som bola obkolesená kvetmi. Ľudia prišli, dávali mi darčeky, kvety a boli radi. Za mňa. Pozrela som a na nebo a moja duša bola šťastná. Len tak obyčajne, pokorne ako keď sa cítite v cieli a viete, že tento pocit, už nikdy nezažijete. Lebo je len jeden, výnimočný. A tak som stála na ulici a z môjho pocitu ma prebrala až sms od muža, ktorému som tú knihu venovala. Písal v nej, že sa neutopil.
Usmiala som a šla som domov. Vedela som, že je teda všetko ako má byť.
Odvtedy sa ľudia so mnou chceli baviť o živote, o knihách a zdala som sa im zaujímavá. A ja som im vravievala, že sa nemusíme baviť len o knihách, že je milión iných vecí, ktoré môžeme preberať, že nemám návody na život, keď ani ten svoj neviem dať dokopy. Som len jednocho raz šťastná a raz nešťastná. Raz naplnená a inokedy nie. Len také obyčajné dievča, ktoré sa často stráca, aby sa opäť našlo. A píšem len o tej sínusoide, ktorú prežívame takmer všetci.
O pár rokov neskôr bol júl a ja som v drevenej pivnici s veľkým, robustným stolom ukladala ku sebe kvety. Vyzerali, že k sebe patria, tak ako ľudia, ktorí sa v ten deň brali. Takmer som v tom zhone zabudla aký je deň, ale potom som si spomenula. Pred rokom som to skúsila. V malej garzónke s hnedými stenami som uviazala prvú kyticu a darovala som ju mojej sestre k narodeninám. Nepovedala mi, že je strašná, že vôbec neladí lebo videla aká som nadšená a tak si ju starostlivo dala do vody a obe sme na ňu pozerali.
- Myslím, že si otvorím kvetinárstvo.
- Myslím, že prehánaš, - povedala mi a ja som sa usmiala.
Vedela, že to urobím, že ma nič nezastaví, že presvedčím každého o tom, že jediné na čom záleží je počúvať svoju dušu. Mám zimomriavky pri každom doručení kvetov lebo pravé emócie sa nedajú ničím zahrať. Len sú. Ako láska. Ako čisté priateľstvo. Ako neha. Ako okamihy, pri ktorých si poviete : Wau ! Obyčajné, tak samozrejmé, až sa čudujeme keď si ich prítomnosť zrazu plne uvedomíme.
Mám takmer 30. Zo spisovateľky sa stala kvetinárka. O desať rokom budem určite niekým ďalším a myslím, že je to presne tak ako má byť. Baví ma to. Objavovať v sebe tie zvláštne zákutia mojej osobnosti. Naozaj môžeme byť všetkým, na čo si len pomyslíme?
A tak len prechádzam z roka do roka a hľadám tie správne smery. Tu správnu vieru. V seba.
PHOTO : https://www.deviantart.com/art/unrealized-dreams-217827683