Na Nový rok sme stáli vysoko na kopci. Ani neviem ako dlho sme naň šľapali, ale keď odbila polnoc, mali sme nádherný výhľad. Nebo malo v tú noc rôzne farby a ak by vedelo hovoriť, rozprávalo by dlhé príbehy o želaniach ľudí. I ja som mala jedno. Malé, ale uveriteľné. Túžila som pozorovať ľudí, ktorí by boli fascinovaní.
Z obyčajných dní.
XXX
O dva dni neskôr som sa ocitla v horách. V žltom tričku, s bolesťou hrdla a jednou veľkou nádchodu, sme v presklennom detskom kútiku otvárali starý, kožený kufrík. Kričali sme, že je čarovný a deti nadšene pozerali, čo čarovné im z neho vytiahneme.
- Budeme kresliť eskimákov, - hovorila som malému blonďavému chlapčekovi. Chlapček zobral svedomito do ruky farbičku, nakreslil iglu, eskimáka a snežného psa.
- Ako sa volá psík? - opýtala som sa ho neskôr.
- Ja neviem ako sa volá, veď to nie je môj psík, ale eskimákov. - odpovedal a ja som sa usmievala. Nad múdrosťou a obyčajnosťou detského sveta.
Čarovný kufrík nebol čarovný, ale to čo bolo okolo neho, bolo tým najčarovnejším, čo som za posledné obdovie videla. Malé duše, čo nepoznali strach, pretvárku a neprirodzenosť. Malé duše, čo nás učili pozrieť sa, čo je v nás.
XXX
Ach, koľkokrát som bola zaslepená. Uniklo mi tisíc maličkostí, ktoré som mala pred nosom. Nevidela som ich? Alebo som ich nechcela vidieť? Utekala som za tým, čo som nepotrebovala a nepotrebnému som chcela vdýchnuť život. Zrazu je všetko iné. Nachádzam obyčajné dni a obyčajných ľudí. Krásnych a dobrých. Život, ktorý je o slovách, úsmevoch a výhľadoch na obyčajné miesta. O veľkom stole v kuchyni, kde sa zíde celá rodina a obývačke, kde sa zídu priatelia. O prítomnosti bez tempa. O jemnom vychutnávaní a dlhom smiechu.
O atmosfére. O tom, čo ešte ostalo v nás.
Photo : https://ineedchemicalx.deviantart.com/art/What-the-day-told-the-night-488414573