Definovať
Balila som sa. Svedomito som hádzala veci do kufra a robila som si kôpky. Byt bol už takmer prázdny, ostalo tam už len pár posledných vecí. Posadila som sa na podlahu a vydýchla som si. Tak a misia je splnená...
Pred rokom som začala. Vykašľala som sa na všetky predsudky a sľúbila som si, že v tomto byte budem šťastná. Bola som rozhodnutá žiť sama a paradoxne som sa samoty hrozne bála. Lebo byť sám a žiť sám je markantný rozdiel. Zrazu som mala priestor, v ktorom ma nikto nečakal, nebolo tu počuť žiadne vety, otázky, tie slovné vypĺňače, ktoré si ani nevšímame. Bola som tu len ja. Sama s mojimi myšlienkami, snami a dňami, ktoré ma mali čosi naučiť. Najmä sa počúvať. Občas sa ma ľudia pýtali, či mi nie je smutno, byť takto sama, keď nemusím. A občas aj bolo. Tak som si to smutno nechala, nech si ostatne, nech chvíľu posedí a pôjde ďalej, za niekým iným. Mohla som zodvihnúť telefón, zavolať priateľom, či rodine, nech prídu. Nech sú tu chvíľu so mnou a nech sú poriadne vtipní, nech ma rozveselia v tomto ľutovaní. Ale ja som namiesto toho zhlboka dýchala a pritlačila som si perinu viac ku sebe. Zvládnem to, je to len pocit a ten prejde. A tak prišli dni, ktoré som začala milovať. Boli obklopené mojimi rituálmi, dňami, v ktorých som menila svoje staré zvyky. Zrazu sa zo mňa stala žena mnohých tvári. V jednej chvíli nadšená kuchárka a v druhej kreatívna duša. Dávala som lásku do všetkého, čo som robila a vracala sa mi späť, v tej najdôležitejšej podobe lásky. V podobe lásky, ku sebe samej.
XXX
Pozvala som na večeru muža, o ktorom som vedela, že nevie prijímať tieto gestá. Začala som šoférovať a kúpila som si auto, i keď som mala pred šoférovaním vždy rešpekt. Urobila som si kurz jumpingu, i keď som si nikdy o sebe nemyslela, že som ten typ, ktorý dokáže vytvoriť pohybom , úsmev. A teraz sedím, už v trojizbovom byte, úplne sama, ale samoty sa už nebojím. Je však ešte dosť vecí, z ktorých mám strach, tie, ktoré ma môžu uštipnúť. Nebudú ideálne pre moju komfortnú zónu a možno budú aj bolieť.
Ja konce totiž nepoznám. Poznám len začiatky. Prichádzajú vždy nečakane, otvárajú sa samé, ale jedine vtedy, keď im dáme šancu. Keď dáme šancu sebe. Máme totiž na všetko, na čo si len zmyslíme. Ale bez viery a bez odvahy to nejde. Treba ju rozvíjať, hýčkať ju a počúvať svoje pocity. A nahlas o nich hovoriť. Aspoň pred sebou. A potom aj pri ľuďoch, na ktorých nám záleží. Lajky, totiž nie sú duše a srdcia na instagrame vedia zdvihnúť len naše egá. Ten skutočný definitívny svet, máme v sebe...
Photo: https://www.deviantart.com/art/To-Be-a-Woman-203584533