VieTOR

 

 

Na moje narodeniny som plakala. Silno, nahlas a na verejnosti. Prvýkrát, bez ohľadu na to, ktosi o mne čo pomyslí. Sedela som natlačená pri stene, pozorovala som ľudí a svojich priateľov, ktorí mi do ucha šepkali, že som krásna i keď plačem a prosila som svoje vnútorné ja, aby všetko prijalo, aby už nebojovalo, aby neutekalo, aby nechalo všetko ísť. Zrazu som si prišla smiešne a niečo vo mne sa ma opýtalo : Prečo si ideme nohy dolámať za to, čo nás už nerobí šťastnými? Sme všetci naozaj masochisti? Milujeme iných a zabúdame seba? Keď som prišla domov, vedela som, že je to zo strachu. Zo samoty, zo zvyku a z pocitu, že nič iné nepríde. V ten večer som dostala panický strach z toho, čo bolo a najmä z toho, čo bude. Strach z koncov, ktoré otvárajú nové začiatky.

Zbalila som si kufor a odišla som na opačnú stranu mesta, do malého bytu. Vybalila si veci a strašne som sa bála. Čo bude teraz? Čo ak sa budem cítiť príliš sama? Kam sa schovám a kto ma objíme ? Nie neskôr, o pár dní, o pár minút, ale vtedy keď to bude náhlivo potrebovať. Tak som si ten strach nechala, nech si ostane ak musí. Vymaľovala som si byt hnedou farbou a nad gauč som si povesila ceduľku : ALL YOU NEED IS LOVE. Kúpila som si doň nábytok, vyvoňala ho, vydrhla, upiekla koláč a sadla si za malý barový stôl. Pocítila som slabý vietor a strach pominul. 

Ráno chodím do práce bicyklom. Všímam si les a cítim sa krásne slobodná. Pozorujem kone, ktoré sa ráno pasú na lúke pri dome a premýšľam nad tým, prečo som ich predtým nevidela, i keďtam boli každý deň ? S malým Alexom sme boli pri potoku. Alex ukazoval na stromy a ja som zdvihla hlavu. Mali sme pred sebou nádherný obraz. Slnko dopadalo na potok a zo stromov padali listy, akoby tancovali. Smiala som sa, že tak malé dieťa mi musí ukázať, čo je skutočne krásne. Vidia to však aj ostatní? Alebo sme všetci tak zaslepení cudzími životmi, že zabúdame pozorovať ten svoj?

Obklopila som sa láskou. Je všade a ja sa čudujem, že som ju nevidela. Láskou k sebe, láskou k maličkostiam, láskou k rodine a priateľom. Tak veľmi som si chcela vynútiť trochu pocitu, že som zabudla pozorovať svoje skutočné ja. Už nie je žiaden hnev, žiadna sebaľútosť, žiadne viny. Odvial ich vietor spolu so strachom. Odpustila som všetkým a najmä sebe. Je len tu a teraz. Minulosť neexistuje a budúcnosť?

Tá je v koncoch, čo tvoria nové začiatky. 

Photo : https://www.deviantart.com/art/--471418395