Nič nehľadám

 

Pamätám sa na najintimnejší rozhovor môjho života, vonku pršalo a ja som sedela na okraji mojej postele. Dvere sa čerstvo zabuchli a moje vnútro sa ma opýtalo: Na čo je toto všetko vlastne dobré? Nevedela som odpovedať. Tie krátke chvíle štastia, ktoré sa striedali s dlhým mlčaním mi prišli natoľko prirodzené,  že hľadať v tom akúkoľvek pointu,  by bolo asi zbytočné. Ale predsa mi to moje vnútro po pár minútach dávalo vedieť, že niečo nie je v poriadku. Pýtala som sa svojej duši, či je spokojná a či ju nič nebolí. Či má všetko, čo si zaslúži alebo sa cíti prázdna. A potom, napokon, som sa jej opýtala do kedy chce ešte hľadať vieru, tam kde jej už dávno niet?

 

Vždy som sa ponáhľala aby mi náhodou niečo neušlo. Ponáhľala som sa, aby som nepremeškala šancu : Lebo, čo ak práve dnes sa niečo stane? Čo ako práve dnes sa niečo zmení? Čo ak práve dnes niečo premeškám?                 Bola som všade, ale v skutočnosti nikde. Bola som všade, ale v skutočnosti nikde..

Ale potom sa čosi stalo, niečo, čo neviem pomenovať. Niečo, čo môžete len cítiť. Vedela som, že idem správne, že musím opustiť veľa vecí, aby sa zo mňa stal človek, ktorým som sa chcela stať. Zbavila som sa pochybností o tom, čo všetko nie som a začala som si vážiť to, čo som. Uvedomila som si, že sa všetkým nedá vyhovieť a už vôbec sa o tom pokúšať je zbytočné.  Pochopila som, že všetky naše chyby sú len skúšky, ktoré musíme prekonať, aby sa z nás stali tí, ktorí sa z nás stať majú a najmä, že sa už viac nemôžem hnevať na seba a už vôbec nie na niekoho iného.. Lebo všetko je teraz správne..

 

Stála som na zastávke a predomnou stálo 20 detí. Pred nami bol ten najkrajší východ slnka  ja som nemo pozerala na tú krásu, ktorá sa mi javila pred očami. Malý chlapec vedľa mňa povedal : 

- Ja tu chytám wifinuuu, - pozeral sa na mobil a napájal sa na internet. Okolo neho sa zhromaždili ďalšie deti, ktoré chytali wifinu s ním, len jedno dievčatko, ktoré stálo o čosi ďalej odomňa,  pozeralo na východ slnka s otvorenými ústami. Potom sa na mňa pozrelo, usmialo sa a ja som vedela, že tie jednoduchosti, ktoré máme pred sebou sú oveľa viac, ako si myslíme.

 

Neviem uvariť segedínsky a nebaví ma, keď sa mám držať pravidiel. Neviem upiecť koláč bez toho, aby celá kuchyňa nevyzerala ako po bombovom atentáte a v práci večne čosi hľadám. Keď sa priveľmi snažím, priveľmi veci pokazím. Keď sa nesnažím vôbec, veľa vecí mi unikne.. Neviem odhadnúť " kedy je to akurát " a  " kedy je to už príliš ".  Som vlastne úplne nemožná..Ale viem, že ak ma niečo vo vnútri škrie, musím to vyriešiť lebo inak ochoriem..A tak počúvam svoju dušu vždy keď mi niečo chce povedať, počúvam ju keď si nie som istá, či idem dobrým smerom, keď si nie som istá, či je všetko tak ako má byť...Lebo viem, že ma doženie, ak ju nevyslíším..

 

Počúvam svoj hlas, počúvam, čo mi hovorí a možno i preto sa cítim takto.

Je mi dobre, nikam sa nenáhlim a nič nehľadám.

 

Len tie východy slnka..

 

 

PHOTO : https://www.deviantart.com/art/The-Setting-Sun-69288780