Nezhasnúť

Bol december,keď som jej v očiach videla, že jediné, čo si praje je, aby sa niečo stalo. Čokoľvek. Niečo, čo by mohlo zmeniť fakt, že už je to"nezvratne v riti". 

Tak ako vo februári. Mala som tak veľa otáznikov, ale odpovede som už nehľadala. Alebo som sa len bála opýtať..  To prišlo až neskôr, i keď som niekde v sebe stále verila, že to skončí inak. Musí. Lebo mne predsa vždy všetko vychádza..  alebo vlastne aj nie. Stála som vtedy pred zrkadlom a diagnostikovala som si to, že i napriek tomu, že sa tvárim, že zapadám do všetkých odvetví života, som totálny amatér. A trochu som mala pocit, že vyhasínam.. Volal mi v tom období jeden moj kamárat, povedal mi : 

- Musíš tu prísť. Je tu toľko vecí, ktoré by sa ti páčili. Sú tu aj tie lampy. 

- Lampy? - opýtala som sa nechápavo.

- Veď ty si mi hovorila, že miluješ tie staré, komunistické,  vysoké lampy, ktoré vždy zhasnú keď sa blížiš. 

Zasmiala som sa. 

- Ale ja som to myslela ironicky. 

- Aha, - zamyslel sa a tak dodal : To nič, aj tak príď. 

Volal mi po troch rokoch, nezabudol. Zvláštne, čo všetko si ľudská myseľ dokáže zapamätať..Maličkosti a lampy. 

Mám dvadsaťšesť a viem presne, že nemôžeme nikdy oklamať svoju dušu. I keby sme sa o to snažili. Mám dvadsaťšesť a ľudské príbehy sa mi menia pred očami. Mám dvadsaťšesť a viem, že na všetko dobré si treba počkať i keď by sa nám zdalo, že čakáme už pridlho. Mám dvadsaťšesť a som si vedomá toho, že všetko môžeme stratiť lebo nie sme nikdy ničoho vlastníkmi.. Mám dvadsaťšesť a v posledný deň v roku som si priala, aby som nevyhasla.. Aby som žiarila. Ľudskosťou, šarmom, vtipom a spokojnosťou. Aby som žiarila tým, čo ma obklopuje...Mám dvadsaťšesť a každé ráno sa pozerám na nebo. Niekedy je priezračne modré, inokedy červené. Občas s mráčikmi, sivé a bolestivé, inokedy krásne hrejivé. Tak ako dni, ktoré nás čakajú.. 

photo : MôJ ARCHíV