Ľahkosti

 

 

 

 

Pred mesiacmi som opustila to, čo mi bolo dôverne známe a vhupla do toho, čo je nepoznané. Zbavila som sa všetkých istôt, ktoré som mala každé ráno na podnose a odhodlaná s odvahou som vykročila. Vôbec som nevedla, či to bude fungovať, či to budem vedieť. Byť si tak blízko svojej duše. Lebo byť si tak blízko sa dá, len ak sa človek zbaví všetkých pochybností, všetkých strachov a obáv z toho, čo bude potom...

 

Bola som plánovač. Dnes som chcela vedieť, čo bude zajtra a zajtra som chcela vedieť, čo bude o mesiac. Takto naprogramovaná som hľadala.

Istoty.

V slovách, v činoch, istoty zabalené v ľuďoch, ktorí boli keď sa zdalo, že nič iné nie je. Bola som od seba tak veľmi vzdialená, že som večne hľadala nejaké cudzie cesty, ktoré ma mali urobiť šťastnou. Mali ! V hlave som si totiž vytvorila príbeh, že Musia ! Ale nemuseli a nemohli, veď ako aj? ! 

Často som zabúdala na tú svoju cestu, po ktorej by som kráčala sama. Už len tá predstava ma desila, kráčať a sama? Veď to predsa občas bude bolieť, občas sa budem cítiť nemožná a občas nebudem vedieť kam? Ale možno budem šťastná, tak veľmi ako nikdy. 

 

Celý život som si myslela, že šťastnou ma môže urobiť len niekto, komu to dovolím. Stav, pri ktorom budem v živote maximálne spokojná a moje hlasné kričanie sa zmení na pokoj, sa však nestal keď som pri sebe niekoho mala. Naopak, stal sa vtedy keď som mnohých stratila a tú stratu som prijala. Stal sa vtedy, keď som sedela v sobotu večer sama doma a nepotrebovala som pozerať na to, čo je za oknom. Stal sa vtedy, keď som v kruhu priateľov nepremýšľala, ako ten večer skončí. Stal sa vtedy keďsom začala žiť v prítomnosti..

 

Nie je dôležité, čo bolo. Nie je dôležité, čo malo byť, ale nebolo. Nie je dôležité, kto urobil akú chybu. Nie je dôležité, čo bude. Všetko, čo mám, je tu. Všetko, čo potrebujem, prežívam. Všetcí tí, ktorých milujem, vedia o mne najviac ako sa dá. Všetko čo si zaslúžim, príde. Všetko, čo má odísť, odíde. A tak tu sedím sama a som šťastná... tak ako nikdy, tak ako teraz..