Stála som pred našim bytom. V jednej ruke topánky, v druhej ruke kľúče. Oči zaplakané, v duši prázdno a hlava bola tesne pred výbuchom. Keď som dvere otvorila, moja mama opretá o gaučovku zdrvene povedala : A ja som si myslela, že ho zachrániš. Zatvorila som sa do svojej izby, celú zbierku mojich anjelov som otočila a do svojho denníka som si veľkým písmom napísala : - A teraz bude všetko iné.

Bolo. V Byte bolo počuť len ticho, ktoré som prehlušovala rádiom. Budila som sa zo spánku, navštevovala psychológa, nejedla,  hltala lieky na spanie a najmä smerovala myšlienky inde ako na fakt, že skvelý chlap – môj otec, už nie je. Umrel a ja som nevedela, čo robiť  aby to tak nebolelo. Pár týždňov po pohrebe som všetky šaty čiernej farby zahodila, domov som vymenila za spoločnosť, plač za úsmev a myslela som si, že to pomôže, ak si budem predstavovať, že len niekam išiel. A ľudia mi hovorili :  Ty si taká silná fakt, ja neviem ako by som to zvládala... – sedávala som oproti nim, nahlas som sa nadýchla a nepovedala som nič. Hanbila som sa povedať, že to vlastne až tak nezvládam, že až taká silná nie som, že často sama doma plačem, množstvo vecí nezvládam a vôbec nie som taká optimistka ako sa tvárim.

Nasledujúce roky som sa snažila každému mužovi v mojom živote ukázať, že som dokonalá. Bola som vtipná, pozitívna, veľa som odpúšťala, mala som svoj názor, nadhľad a počúvala som ich trápenia. Nevadilo mi ak na mňa nemali čas, ak občas zabudli na drobnosti a oni ako na povel vedeli, že sa nenahnevám, že pochopím, že neurobím žiadne hysterické scény. Po čase ma to prestalo baviť a začala som na nich tlačiť, aby sa čosi zmenilo, aby vedeli, že mám rozlietanú dušu, nie som na nich závisla, milujem svoje koníčky, svoj priestor a slobodu, ale chcem s nimi tráviť viac času lebo som žena, ktorá ťažko znáša straty. A oni akoby počúvali moje konanie, nie to, čo skutočne chcem sa zľakli, že od nich očakávam viac, než mi môžu dať. Vedela som, že táto moja prehnaná snaha je len následok toho, že veľmi chcem v živote niekoho, kto zaplní ten prázdny pocit, ktorý mi tu ostal po otcovi a tak isto som si uvedomovala, že akákoľvek prehnaná snaha vždy vypáli inak. A tak isto som vedela, že ak by som tým chlapom povedala, že plačem sama, robím chyby a vie ma naštvať, ak na mňa čas nemajú, tak by sme vyhli mesiacom, v ktorých jeden z dvoch hľadá dôvody ako utiecť.

Dlho mi trvalo,kým som si odpustila, že som utekala v tom období z domu, že som sa tvárila, že všetko zvládam i keď to tak nebolo. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že žiadny psychológovia, lieky na spanie a odmietanie pravdy Vám neznížia bolesť, ktorú cítite. A tak isto mi dlho trvalo, kým som prestala chcieť byť dokonalá bez toho, aby som skutočne povedala, čo chcem. Dnes je to presne sedem rokov, kedy sa mi pomenil život. Stratila som najlepšieho chlapa, ale získala som možnosť spoznať ďalších výnimočných mužov. Medzitým som za tie roky začala písať, našla som sa, urobila tisíc zlých a dobrých rozhodnutí, ale najmä som sa naučila, že všetko, čo v živote neprekonáme, nevyčistíme, nevyplačeme, nám bude komplikovať život. Všetci tí, ktorým neodpustíme, nám budú na dne duše neustále ležať. A až vtedy keď necháme veci plynúť , sa ukáže tá správna cesta.

PHOTO :https://www.deviantart.com/art/Everywhere-104911499