Zrkadlá

Neviem, či dnes ešte veria v svoju krásu. Či ju vedia ohodnotiť. Či si vedia povedať, bez toho, aby sa cítili hlúpo, že sú krásni. Dávno som ich nevidela. Obyčajných ľudí, ktorí si v zrkadlách namiesto hľadania nedokonalostí, všimnú svoje prednosti. Dávno som ich nevidela, no cítiť ich veľmi chcem.

Neviem, čím to je, prečo sa občas cítim trochu zvláštne, keď mi niekto povie niečo príjemné. Niečo ako, že som obdivuhodná alebo len, že mi to jednoducho pristane. Neviem to prijímať, veci, ktorým sama neverím. Lenže všimla som si, že v mojom okolí je nás viac. Ľudí, ktorí klonia hlavu pri každom komplimente. Akoby sme nechceli uveriť, že nás iní možu vnímať pekne. Akoby sme nechceli uveriť, že z nás niečo vyžaruje... Akoby sme nechceli veriť samým sebe.

V jedno leto pred rokmi sme si K. písali zoznam vlastností. Tie negatívne sme mali plné a pri pozitívnych nám svietili len tri kolónky. Čítali sme si nahlas na balkóne to, čo si o sebe myslíme a veľmi rýchlo sme vedeli vymenovať, čo sa nám jedna na druhej páči. Horšie to bolo, keď sme mali hovoriť o sebe.  Bolo ľahké diskutovať o tom, čo nemáme, čo by sme chceli vylepšiť, či odstrániť. Ale to, čo si na sebe najviac ceníme, bolo povedať ťažké.

Keď poviem L. že je krásna, odpovie vždy, že mám prestať a mávne rukou. S. mi celý deň hovorí, aká je tučná i keď pred mesiacom porodila a má postavu, ktorú by jej závideli ženy, ktoré neboli nikdy tehotné. Vždy keď sa rozprávam s D. a poviem mu, že ho mám rada pre to aký je, krúti hlavou a hovorí mi, že ho nemôžem mať rada lebo sa zachoval veľakrát zle.

A zrazu mám pocit, že okolo mňa je tak veľa ľudí, ktorí o sebe netušia, že sú skvelí, že majú v sebe vlastnosti, kroré iných robia šťastnými. Že sa iní pri nich cítia dobre, že ich smiech lieči a ich pohľad upokojuje. Že sú dobrí ľudia, i keď urobili tisíc zlých rozhodnutí, že ich nosy, uši, postavy vôbec nie sú veľké a ich nedokolanosti sú tou najkrajšou dokonalosťou,ktorú v sebe majú.

Možno tia pravé zrkadlá, ktoré sú okolo nás, sú ľudia. Tí, ktorých máme okolo. Tí, ktorí nás vidia a pripadáme im krásni. Nielen dnes, ale i zajtra, i pozajtra..V momentoch, keď sú pri nás blízko, ale i keď sú veľmi ďaleko.. V momentoch ako sú dnes a aké boli včera. A možno by nebolo občas na škodu, uveriť im...