Strach

V ten večer som sedela doma. Sama samučičká ako prst. Vonku lialo, všetci boli niekde a ja som dostala panický strach, že som tá najosamelejšia bytosť na tejto planéte. Plakala som. Spočiatku len tak, že to nebolo počuť, potom hlasno s veľkými nádychmi. Zrazu som mala pocit, že už sa mi nechce začínať, už sa mi nechce každý deň do svojho život vkladať nové nádeje, už sa mi nechce počúvať, či mám vôbec teplé srdce v tomto chladnom svete. Lebo najmä oň išlo. O srdce, ktoré potichu volalo o pocit. Akýkoľvek, ale najmä ten, ktorý by ma presvedčil o tom, že srdcia máme všetci, keď to čoraz viac tak nevyzerá. Bolo mi jasné, že ráno bude všetko iné. Upokojím svoju dušu, slzy si nechám na inokedy a ľútosť prenechám iným slabochom. Opäť začnem niečomu veriť, niekomu sa postupne otvorím a začnem niekoho milovať. Budem krehká  a zraniteľná, ale silná zároveň. Budem veriť svojim snom a nebudem nič od nikoho očakávať. A už nikdy sa nebudem báť.. Tak som si v ten večer uvarila zázvorový čaj, pridala som si do neho med a keď som ho vypila, zaspala som.

Strach bol preč, neodišiel, ale utlmil sa. Neodišiel a ja som vedela, že sa vráti.

Keď sa Alica lepila na jednom večierku na najväčšieho blbca široko-ďaleko, vedeli sme, že to robí preto, že oproti nej stojí jej  bývalá láska. Strašne ho chcela naštvať, robila všetko preto, aby u neho vyvovala aspoň nejaký pocit a tak sa s veľkými gestami vešala na blbca, tvárila sa, že ju to baví, že je vyrovnaná a keď sa chlap, ktorého skutočne milovala pozrel na ňu ako na tú najväčšiu chudinu na svete, otočil sa a odišiel, rozplakala sa. Potom mu písala dlhé smsky, strácala hrdosť, samú seba a dostala veľký strach, že už ho tým svojím chovaním definitívne stratila. Vedeli sme ako jej je, každá z nás chcela príliš vo chvíli, keď to nešlo. Lebo sme sa báli, že to nebudeme vedieť..Byť samé. Paradoxne sme samé vždy boli i keď sme po boku niekoho mali..

Alica sa ma potom dlhý čas pýtala, čo musí prísť, aby ten druhý pochopil, že mu na ňom záleží. Nevedela som a keď mala o tri mesiace ,po našom rozhovore, vážnu dopravnú nehodou, Karol ( jej bývalý) sa išiel zblázniť. Volal, chodil, sedával pri jej posteli a mal veľký strach, že ju navždy stratí..Vtedy som si povedala : Naozaj musí nám do života prísť nejaká katastrofa, aby sme pochopili všety súvislosti? Aby sme pochopili, čo ku komu cítime a necítime. Na kom nám záleží a na kom už vôbec nie? Naozaj musí mať život takýto zvláštny zmysel pre humor? Život mi však hneď neodpovedal, ale odpovedá postupne. Situáciami, ktoré máme okolo.

Neviem aký je ten najväčší strach zo všetkých . Chvíľu som si myslela, že je to strach zo samoty, strach z toho, že ma nenájde niekto, kto sa bude môcť o mňa trochu báť. Dnes som sa N. pýtala čoho sa bojí a ona mi povedala : Najväčší strach mám zo strachu. Lebo strach nám ukazuje, aj to, čo možno vidieť už nechceme.

Môj strach sa vracia vždy vo chvíli, keď som si takmer istá, že už ma nič nemôže prekvapiť. Už proti nemu nebojujem, už sa mu nebránim a nepotláčam ho. Lebo možno skutočná odvaha tkvie priznať si, že je niekedy fajn, že tu je. Aby nám ukázal, že srdcia ešte máme teplé a duša nie je prázdna.. Je plná ľudí o ktorých sa chceme trochu báť