O ľudských poháňačoch

Je ich málo, spočítam ich na jednej ruke. Ľudí, ktorí mi hovoria, že sa všetko dá. Väčšinou vo chvíľach keď som presvedčená o tom, že to nepôjde. Ako Jana pred rokmi, keď sa dostala na mizinu. Jej muž reval, jej rodina revala, ona len fajčila na verande, pozerala cez okno a opakovala mi : bude dobre, keď nie teraz, tak raz určite. Prikyvovala som jej viere na dobré časy, prikyvovala som jej pokoju. Veď áno, všetko prejde. A dobré vždy príde po tom, čo sa zlé prekoná. 

Tak ako Stanka, keď sme obe sedeli v kancelárií. Ja, s hysterickým záchvatom, že končim s písaním, ona, s poloúsmevom, že to nemôžem myslieť vážne. Ja, s absolútnym presvedčením, že to nezvládnem, ona, s jednoznačným presvedčením, že musím prekonávať prekážky. Ja, s trucovitým argumentovaním, že na to nemám. Ona, len s úsmevom a slovami, že ak na to nemám, tak to mám nechať tak. Ale nikdy si potom nemám vyčítať, že som prestala.

To som predsa nechcela, vzdať sa a pozerať sa potom do zrkadla, že som slaboch. Že večne utekám. Zvláštne, ale neutiekla som, asi prvý krát v živote. Ale nebolo to len tak, chcela som to tisíc krát hodiť o zem, mať pokoj a niekam sa schovať. Vždy keď  som mala pochybnosti o sebe samej, o tom či to má vôbec zmysel, mi Stanka len s poloúsmevom povedala, že si mám spomenúť na to, prečo som začala. A tak keď som lamentovala nad prácou, písaním, láskami a priateľstvami, rozmýšľala som nad tým, čo ma poháňalo, že som došla až sem. Tak som si spomenula na začiatok cesty lebo tá vždy ukrýva to najväčšie tajomstvo..

A ja som vďačná za ľudských poháňačov, ktorí prichádzajú vždy keď si myslíme, že nemáme silu ísť ďalej. Tí, ktorí nám dajú energiu a vieru, že život pôjde presne tak ako chceme, ak tomu sami uveríme.

Som vďačná za Stanku.Je to moja sestra. Zajtra má tridsiatku a ja by som jej chcela povedať, že je môj osobný poháňač. Že ma učí rásť, že mi svieti, keď vidím len tmu a že som šťastná, že verí v dobro.. V to moje i cudzie. A to najdôležitejšie čo ma naučila je, že sa vzdávať nikdy netreba, i keby z neba zhnité jablká padali. Lebo i zhnité jablká majú semienka..a na ďalší rok z nich môže vyrásť nádherná jabloň. :))