Kto nás naučí žiť

Posledné obdobie som mala pocit, že nežijem. Že žijem ako stroj, konám ako stroj, som naprogramovaná režimom práce, režimom iných aktivít a do postele sa vrhám, ako špongia. Dobre vyžmykaná a absolútne nepoužiteľná. Trochu sa mi to zazdalo normálne, trochu som mala pocit, že takto sa má žiť, keď chce človek dosiahnuť plány a cieľe, keď nechce aby mu niečo utieklo.

Trochu som sa prichytila pri tom, že som sa sama sebej spýtala: Má mi vôbec čo utiecť? Odpoveď však bola v povetrí a tak som si takto pekne , zrýchlene žila ďalej.

Lenže potom do môljho života vstúpila Lívia. Malé dievčatko so zlatými vláskami a bielymi šatami. Veselo si pobehovala po parku, kým som ja vybavovala telefonát . Dievčatko na mňa pozeralo už z diaľky, trochu sa usmievalo a potom prišlo ku mne :

- Teta? Vy sa na niekoho hneváte? - spýtala sa ma.

- Nie, to sa ti iba zdalo, - povedala som.

- Ja som Livka a mám 6 rokov, - ukazovala mi na rukách.

- Ty si už veľká slečna a kde máš mamku? - spýtala som sa.

- Mamka je s Adamkom trošku ďalej. My sa hráme na vyliečenie.

Nechápavo som pozerala na malú Livku o akom vyliečení to hovorí, ale ona  s úsmevom na perách ďalej pokračovala.

- Keď nájdem štvorlístok, tak sa dedko vylieči.

Nemo som pozerala na to malé dievčatko, potom prišla jej mamka, za ruku držala Adamka a trošku so strachom sa pýtala malej Livky kde sa túla.

- Ja som tete hovorila o našej hre.

Jej mamka si uznanlivo vzdychla, pozrela na mňa a povedala mi, že Livkin dedko je v nemocnici a ona videla v nejakej rozprávke, že štvorlístok zaženie všetko zlo. Potom si sadli ku mne na lavičku, trochu sme sa rozprávali a keď Livka našla štvorlístok, dala mi ho do ruky a povedala :

- Ja ho dám Vám teta, dedkovi nájdem ďalší.

Malá Livka, mi darovala vyliečenie v podobe 4 zelených lístkov a ja som sa v tej chvíli mohla pod zem prepadnúť, ako som sa hanbila za to, že som robot. Za to, že som zabudla o čom vlastne je život, že som zabudla aké to je vôbec nemyslieť, len žiť tu a teraz..

Boli sme na festivale a tancovali sme na kubansko-cigánsku kapelu. Teplo bolo, plno ľudí a zrazu mal človek na chvíľu pocit, že cíti život. Plnými dúškami. Nad hlavami len hviezdy a nič, len pár priateľov, vypnutie mozgu. Skákali sme o dušu, potili sa, ale čert to ber. Chceli sme žiť v tú chvíľu, tam, pre tento moment. Zabudla som na celotýždňový stres v práci, zabudla som na životné problémy, zabudla som na malichernosti..Ej bolo nám fajn. A v mysli bolo so mnou malé zlatovlasé dievčatko, ktoré som musela stretnúť, aby som nezabudla veriť v zelené štvorlístky..

Pretože sú všade, nielen v tráve, ale i nad oblakmi. Sú všade, kde je pochopenie toho, že všetko čo potrebujeme, máme a to, čo nemáme nepotrebujeme..

Sú všade kde je nádej, že slnko bude v lete hriať, o stošesť :)