Čo sa deje?

Vedela som od začiatku, že čakanie nie je na škodu. Bola som o tom presvedčená dávno predtým, než som sa bezhlavo do niečoho chcela pustiť. A tak kým moji rovesníci skúšali, čo je pre nich dobré a čo zlé, zo mňa sa stala čakanka. Mala som predstavu o tom aká som a aká chcem byť a to ako pôsobím na iných som riešiť nechcela. Občas som počúvala naokolo, že som trochu divná a iná, chvíľami naivná a ľahkomyselná. Ale teda, ak by som to dala na pravú mieru, ja som bola spokojná. S tým, že som čakanka a že čakám na to o čom som presvedčená, že stojí za to čakať.

A tak som si žila, s čakaním a predsa spoznávaním a každodenným učením od ľudí, ktorí prežili tisíce príbehov. Od ktorých som sa učila ako veriť na zázraky, keď už nikto ničomu neverí. Ako veriť na lásku v tomto chladnom svete, keď má tisíce chorôb. Ako veriť iným, keď je občas ťažké veriť sám sebe. Ako sa príliš neponáhľať, ani príliš nezastavovať, aby som si ten život aj vychutnala. A kým moji "učitelia " príbehy prežívali, ja som čakala prežiť ten svoj..

V hlave som však mala jasnú predstavu o tom ako budem prežívať svoj príbeh, s kým ho budem prežívať a aké to všetko bude. Lebo keďže som bola čakanka, malo by to byť predsa super, nie?!  A zrazu zisťujem, že veci na ktoré som dlho čakala, sú tak iné. Mám z nich len chvíľkové šťastie, namiesto dlhodobého, skôr vyprchávajú, namiesto toho aby pretrvávali, skôr utekajú namiesto toho aby ostávali.. A ja sa sama občas seba pýtam, či som niečo nepremeškala len tým, že som bola čakanka. Či mi niečo neutieklo, či som nemala byť už dávno v iných leveloch?!  A či vôbec som čakala na tie správne veci?

Pred rokom sme sa vybrali na narodeninovú oslavu za mesto. Bola tam aj bývalý V. Pokazilo sa nám auto a V. na mňa kričala že : toto určite nemôže byť pravda, keď som rezignovane stála na ceste a obe sme pozerali na motor z ktorého išiel dym.Oslavu sme zmeškali, ale nikdy nezabudnem, ako sme, kým sme čakali na kamoša, ktorý po nás prišiel,  opreté o kapotu pozerali na hviezdy a bolo nám super.

A možno všetko tkvie len v opustení predstáv, ktoré máme. I tak sú vždy iné, ako si ch predstavíme. Predstavy o ľuďoch, situáciach a zážitkoch, budú nakoniec úplne inak prežité. Jediné, čo nám ostáva je čakanku premeniť na prežívanku. Čo bolo správne, či nebolo sa aj tak ukáže, keď už dávno budeme v iných leveloch..