Ako nájsť niečo a nehľadať?

Možno je to už skôr rezignácia ako nekompromisné tvrdenie, že tie správne ženy vymreli a o mužov ani nehovoriac. A možno je to všetko len o ceste, tej ľahšej, ktorú si vyberáme keď na míľe nie je nič, čo by stálo za to. Cynici by povedali, že človek musí v konečnom dôsledku kráčať sám. I ja som to povedala vo svojej knihe, takže som asi cynik. Ale i cynici, flegmatici a iní " ici " riešia vo svojom živote to isté.. Len to na nich možno menej vidno.

V poslednej dobe sa cítim unavene.  Dokonca priam vyšťavene, ako robot, ktorý sa naprogramuje a neustále vykonáva ten istý režim. Veď viete Režim Práca, Režim Oddych, Režim Písanie, Režim Zábava. Také dennodenné režimy, z ktorých však nepociťujem žiadne naplnenie. Začínam byť z toho značne rozrušená, veď viete, čo ak je to na dlhodobo? To by som predsa neprežila.

R. mi minule povedal, že sa cítime nepoužiteľní v momente, keď nemáme žiadne vzrúšo v živote. Žiadne prehnané výkyvy, žiadne hore- dole, len jedna línia. A vraj možno je to aj preto, že už sa dostávame do stavu rezignácie pretože nemáme okrem práce, čo riešiť, koho riešiť..ježisi to sme dopadli  :)

No a potom som si naozaj všimla, že ľudia po 25 ťke a to nehovoriach okolo 30 tky, tí, ktorí nemajú žiadne väzby, normálne začnú stagnovať. Myslím tým vo veciach vzťahov, lásky a podobne. Jedna moja kamarátka, ktorá je o pár rokov staršia, patrila po celý čas k ľuďom, ktorí verili na lásku, na dobrých mužov na tie rozprávkové konce a šťastné začiatky. Na všetko gýčové, čo odmietame a pri tom niekde v sebe by sme to aj niekedy chceli zažiť. Vždy nám rozprávala, že všetko zlé je na niečo dobré, že sa musíme odpichnúť a nemôžeme prestať veriť, keď nám náhodou niečo nevyšlo. A zrazu sek. Sedíme v jej kancelárií, ona mi rozpráva o tom ako nechce už nikoho a že už pripustila myšlienku, že ostane sama.

- Akože navždy? - spýtam sa jej.

- Jasné, veď čo je na tom? Vieš ja si myslím, že to sú také hlúposti keď niekto povie, že každý človek má niekoho s kým by teoreticky mohol vydržať dlhšie než jeden rok. Lebo všetko dobré je už zadané a to ostatné je buď nepoužiteľné alebo má iné trhliny. A ja na nápravu niečoho už nemám čas.

Zatrpkla.  Vo svojich najlepších tridsiatich rokoch. Prestala veriť vo všetko, čo sa skloňuje so vzťahmi a láskou a ja som zrazu mala neutíchajúci pocit, že pôjdem v jej šľapajách :)

Mali sme stretnutie so strednej, moje spolužiačky začali preberať ako dojčia a aké mali choroby ich deti, ja som sa zmätene pozerala okolo seba a hovorila som si, ty si ALexandra zaspala dobu?

Nemáte občas pocit, že prestávate veriť? Nie na dobrým mužov, na dobré ženy lebo tie sú, o tom som presvedčená, ale na harmóniu. S niekým celkom konkrétnym, veď viete, aby v tom nebolo príliš veľa komplikovanosti, ale ani jednoduchosti. Na medzník, ktorý má človek nehľadať, aby ho našiel. Na normálne vzťahy bez podvádzania, hádok a divných zložitých väzieb. Na prirodzené vyvíjanie niečoho, čo môže časom prekvapiť.. Ale už v tom pozítivnom význame. Lebo ako tak prechádzam tým životom, zrazu mám pocit, že keď má človek po 25 - tke, závratnou rýchlosťou sa dostáva k hornej polovičke, už má obrusené názory na život, už vie čo chce a čo nie, pristihne sa pri tom, že prestáva veriť, že by ešte  niečo mohol mať..

Viem, že všetko čo má byť - bude, čo sa má stať sa stane aj keby tisíc vojakov išlo proti nám, viem, že za každým ALE je ukrytých množstvo vecí, ktoré človek nevidí na prvý, druhý  a možno ani tretí krát.

A tak nám, už nie dievčatám, ale ženám, ale i mužom, ktorí občas prestávame veriť a na svoje súkromné životy občas priveľmi zabúdame, prajem aby si raz za čas pripomenuli, že to dobré si zaslúžime. Teraz alebo neskoršie..

Veď raz to príde.. Pekný štart do nového týždna.