A ty máš na to právo?

Kedysi, keď sme boli malé dievčatá, sme  sedávali na lavičke pred činžiakom a veľa sme snívali. O tom, že stromy v lesoch naozaj ožívajú, o lesných vílach. O tom aké budeme bohaté, keď to mačacie zlato, ktoré sme našli v škole v prírode, v banke ,vymeníme za naozajstné peniaze. Pche, boháčky budeme a ako prvé si kúpime ten najväčší dom pre bábiky a potom dáme niečo mamke a ockovi. Boháčky z nás neboli, ale predsa sme vedeli veľa snívať a želať si. Nepoznali sme hranice obmedzenia toho, na čo máme právo a na čo nie. Verili sme našim snom a želaniam a ak nám niekto z dospelákov povedal, že strom je len strom, vedeli sme hrdo povedať, že sa mýlia. Lebo,veď keď stromy žijú, tak musia aj vnoci rozprávať.. 

Prichytila som sa pri tom, že si menej želám. Teda nielen ja, ale aj ľudia okolo mňa. Minule som sa D. spýtala aké bude jej želanie, o čom sníva, čo si praje na tie narodeniny. D. chvíľu váhavo premýšľala a potom povedala : Ani neviem, asi nič. Jasné, že to bola blbosť, všetci si niečo tajne želáme a ja som vedela, že si želá aby v tom momente bol pri nech chlap, ktorý žije na inom kontinente a ona ho veľmi miluje, lenže  on tam má prácu, rodinu a tisíc vecí, ktoré sú súčasťou jeho života. 

- Vieš čo, myslím, že si želám aby sa zbalil a prišiel,lenže viem, že na to nemám právo.

Tak sme sa ocitli v tom dospeláckom svete, v ktorom opatrne bojujeme so svojimi želaniami a snami.. Sme tak obmedzení hranicami a už si nevieme ani tak nevinne detsky niečo želať, priať si a úplne, ale úplne kašlať na to, či to bude spravodlivé, či to bude fér a či si to vôbec zaslúžime. 

Tak som mala narodeniny a veľa som si želala, veľké želania a veľké sny to boli. A úplne som zabudla na výhražný prst toho v bielom, ktorý by mi povedal : Ale trošku skromnosti, slečna.

Žiadna skromnosť nebola, priala som si vo veľkom štýle, nielen pre seba, ale i pre mojich blízkych. A viete čo? Niečo z toho sa určite splní a potom si kúpim ten najväčší dom pre bábiky :)