Odniekiaľ

Kedysi bolo všetko iné. Sedávala som v kruhu mojich priateliek a počúvala som ich príbehy. Ja som nemala žiadne, len tie ich. Páčili sa mi, boli plné ich vnútra a ja som im ich tajne závidela. Bola som len dobré dievča, ktoré si chce počkať na dobré veci. V časoch keď všetky mali za sebou svoje prvé lásky, som si ja zapisovala do denníka výroky z kníh, po večeroch tajne čítala knihy a dúfala, že ma niekto pochopí. Bola som len dobré dievča, ktoré sa chcelo všetkým zavďačiť. Lenže ono to nešlo byť úžasnou, dobrou, skvelou a milujúcou. Priateľkou a dcérou.  Moja duša túžila vyletieť.Urobiť si po svojom, konečne si raz dupnúť a nebyť len dievča, ktoré je tu pre všetkých.

A potom som si ostrihala vlasy na krátko. Boli mojím sebavyjadrením po honbe za tým kým skutočne som. S krátkymi vlasmi do môjho života vstúpil vlastný názor a odmietanie všetkého, čo sa mi nepáči, čo ma nebaví, čo ma nenapĺňa. Znamenali pre mňa slobodu, ktorú som tak náhlivo hľadala. Potom mi umrel otec a ja som prestala veriť v lásku. Najmä tú sebalásku. Neprišla som si vôbec pekná, nevedela som prijímať komplimenty a prišlo mi zvláštne, ak mi nejaký muž povedal, že som príťažlivá. Bola som schopná ľudí presviedčať, že lásku nepotrebujem. Mala som na to tak veľa dôvodov, že ľudia, ktorí ma počúvali len klopili oči a bolo im ľúto. Mńa. A potom sa ma ktosi opýtal len obyčajné - Čoho sa tak veľmi bojiš? A ja som sa rozplakala. Možno seba? - odpovedala som. A tak ma len ten človek objal a nepovedal nič. A zrazu bolo všetko preč.

Často som ľuďom hovorila, že som komplikovaná, až kým som nestretla muža, ktorý sa nazýval podobne ako ja. Skúmala som jeho povahu, jeho dobré nálady, ale i odmietanie všetkého, čo súvisí s vyjadrovaním pocitov. Nerozumela som tomu a pri tom niekde v sebe, v kútiku duše,  vlastne chápala. Správala som sa rovnako pri iných, ale pri ňom to bolo iné. Nastavil mi zrkadlo, aby som videla, že som sa vlastne len pred niečím celý život chránila.

Odniekiaľ sa vzala veľká potreba lásky. Je pravda, že ju neviem dať všetkým, ale už sa nebojím o nej hovoriť. Vlastne všetci ju máme. Túžime, milujeme , chceme dobehnúť A občas musíme prejsť strašne dlhú cestu, aby sme pochopili súvislosti našich životov. Mám takmer 30. Z dievčatka je žena, raz šťastná a raz nešťastná. Raz vyčerpaná, inokedy plná života. A je to v poriadku. Prijať všetko dobré i zlé je v poriadku, odmietať, čo sa nám nepáči je v poriadku, hovoriť ľuďom, že nám na nich záleží je v poriadku, ale aj nechať ich ísť na svojej ceste, ak si vyberú, že my do nej nepatríme, je v poriadku. Stačí sa len prizerať a učiť sa ako byť lepším človekom. Na ničom inom nezáleží. Len na tom, byť sám sebou.

PHOTO: https://www.deviantart.com/art/Dream-in-dreams-346684578