Iba tU

 
     Posledné mesiace som vymenila slová za kvety a kvety za ich vôňu. V malej pivnici obloženej drevom som zabudla na svet za oknom. Aký je, ako chutí, nie je už úplne zbláznený? Nepotrebovala som ho, nezáležalo mi na ňom. Viem len, že bol a že dni s ním išli šialene rýchlo. Ja som mala hlavu len v tej pivnici. Voňala drevom, mojimi snami a pocitom, že už viem kým skutočne som.

    Začiatkom januára som zistila, že mi nie je dobre. Necítim sa komfortne, nesmejem sa tak ako by som mala, len mi hlavou prebieha zas veľa myšlienok.  Muž, ktorý bol v ten čas pri mne,  sa necítil so mnou šťastne a ja som len premýšľala čo urobiť, aby sa to zmenilo. Ako ho urobiť šťastným? Stojí vôbec o to? Ale ako urobiť štastnou seba?
Žena oproti mne mi pozerala do dlaní, skúmavo hľadela na čiary, na mňa a zas na čiary.
- Nemôžeš preskočiť čas, ktorý potrebuješ na to, aby si bola celistvá. - povedala žena s červeným rúžom.
- Nie som celistvá? - opýtala som sa.
- Milá moja, to tvoje vnútro je ako keď sa loď dostane na rozbúrené more. Hompáľa ju zo strany na stranu a ona sa len bojí a bojí, ale zabúda na to, že každé more má svoj breh. A skôr či neskôr sa ukáže.

A potom som sa  definitívne zbláznila.
Otvorila som maličku, mini firmu a viazala som nasledujúce mesiace kvety, vypisovala kartičky ku nim a pozerala som na príbehy, ktoré sa okolo mňa dejú.  Kvety boli ako slová. Nevyslovené, ospravedlňujúce, nesmelé, ale i odvážne. Prekvapili v nečakaných situáciách alebo sa snažili zachrániť niečo pokašľané. A všetky boli tak plné lásky, že som zistila, že ku mne patria a ja patrím k nim. Že nám to spolu pristane. A zdá sa, že oni sú tým mojim brehom, ktorý som tak márne hľadala.

Usporiadať si v hlave všetkých démonov, ktoré sa za roky nahromadili je sakra ťažké. Všetkým sa niečo stalo, niečo nás poznačilo a preto máme na figu vzťahy alebo sa nám nedarí v inej oblasti. Hľadáme brehy, hore - dole, niečo čo nás zachráni pre niečim iným.  Skúšame, či oklameme svoju dušu, ale kďeže. Ono nás to dobehne, vždy a najmä nečakane. Ale potom keď sa upokojíme, budeme autentickí a necháme svoje emócie nech robia, čo musia. Nech kričia, plačú, smejú sa, nech povedia ak chcú, sme vlastne vďační. Za to, že boli, a že nám pomáhajú nájsť tie správne brehy.Iba tu.
V nás..


PHOTO : https://www.deviantart.com/art/La-femme-et-l-homme-34463813


-